Slovenská historická spoločnosť na prelome tisícročia

Viliam ČIČAJ

Vážené kolegyne a kolegovia, milí priatelia!

Je to neuveriteľné, ale uplynulo 5 dlhých rokov od posledného snemovania Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v roku 1996 v Trenčíne. Je pre mňa veľkým potešením a vyznamenaním, že Vás môžem privítať na XII. zjazde a Valnom zhromaždení našej Spoločnosti, tu - v Smoleniciach. Päť rokov je významný časový úsek nielen v živote človeka, ale aj v živote našej organizácie, a preto som veľmi rád, že popri starých dobrých priateľoch tu vidíme aj nové tváre, našich nových členov, a dúfam, že aj oni sa stanú našimi priateľmi a budú posilou a prínosom pre našu spoločnosť.

Keď sme pripravovali rokovanie tohto zjazdu, priplietol sa nám do toho onen magický dátum prechodu storočia a navyše aj tisícročia, čím sme sa dostali do neľahkého i protirečivého postavenia. Tento okrúhly dátum v každom z nás rezonuje, nabáda k určitému obhliadnutiu sa do minulosti, či k určitému bilancovaniu. Na druhej strane je tu však aj určitá eufória, ktorá vyplýva z toho, že nové storočie a tisícročie nám prináša nové možnosti. Takže až teraz som si uvedomil, že koniec tisícročia pôsobí trochu smutno a deprimujúco. Preto sme sa na výbore Spoločnosti rozhodli, že na dnešnom rokovaní by sme sa pokúsili o určitú rekapituláciu činnosti našej spoločnosti - v podstate na konci minulého storočia, či lepšie povedané na konci druhého tisícročia. Zajtrajšie rokovanie sme preto ladili optimistickejšie a v porovnaní s predchádzajúcim zjazdom Slovenskej historickej spoločnosti sme zvolili aj trochu netradičnú tému i spôsob rokovania.

Predchádzajúce zjazdy mali viac-menej rekapitulačný charakter, čiže určili sa najvýznamnejší odborníci na jednotlivé obdobia našich dejín, ktorí potom zhodnotili úspechy našej historiografie za posledné obdobie. Samozrejme, že v takomto chápaní nechýbalo ani nastolenie problémov, úspechov i nedostatkov. Určili sa aj nové smery vývoja a úlohy našej historiografie na najbližšie obdobie, čo sa nám nie vždy podarilo s úspechom realizovať.

Téma tohtoročného snemovania je Vám všetkým známa - Slovenská historiografia na prelome tisícročia. Chceli by sme si urobiť určitú sebareflexiu našej práce. Nejde nám o nijakú bilanciu, ale o diskusiu o tom, čo sa na práci slovenských historikov - podľa ich vlastného názoru - za obdobie uplynulých desiatich rokov zmenilo. Veríme, že takáto diskusia prinesie ďalšie impulzy a námety do vašej ďalšej práce.

Nedávno som si pripravoval referát na tému Obraz Uhorska v slovenskej historiografii na konferenciu, ktorá sa konala v zahraničí. Nechcem podrobnejšie hovoriť o tejto problematike. Stretne sa s ňou každý, kto bude o podobnej téme hovoriť - či už pôjde o obraz Československa, či vlastného Slovenska v slovenskej historiografii. Pri tomto referáte som si však uvedomil, že slovenská profesionálna historiografia vznikla vlastne až koncom tridsiatych rokov už minulého storočia. Má teda asi 70-ročnú históriu. Okrem toho Slovenská historická spoločnosť vyše polovicu tohto storočia determinovala viac alebo menej úspešne vývoj slovenskej historiografie. To sú dva základné fakty predchádzajúceho 20. storočia.

Peripetiami a zmenami, ktorými prechádzala naša spoločnosť, prechádzali aj historici i samotná historiografia. Pri sledovaní uvedenej témy som si zároveň uvedomil, že uplynulé storočie z hľadiska vývoja našej vednej disciplíny bolo - obrazne povedané - storočím Daniela Rapanta, ktorého tieň slovenská historiografia v minulom storočí nedokázala prekročiť a ani prekonať. Neprináleží mi hodnotiť klady, zápory či opodstatnenosť Rapantovej koncepcie, ale každý z nás sa bude musieť nad ňou zamyslieť, lebo tento rámec, ktorý akosi intuitívne všetci cítime, už vyčerpal svoje vývojové možnosti. Rapantova koncepcia dejín tu nielen bola, ale stále ešte prežíva. To, či je nacionalistická alebo pozitivistická je otázkou ďalšej diskusie a je súčasťou výskumu slovenskej historiografie 20. storočia. Lebo podľa koncepcie čo sa hodí do našich dejín - to skúmame a prisvojujeme si, a čo sa nehodí - to si nevšímame, prípadne ignorujeme. V ďalšom období asi nebude jednoduché v tejto tendencii takto pokračovať. Netvrdím, že slovenská historiografia 20. storočia nedosiahla kladné výsledky, že nevznikli zaujímavé práce, ale v budúcnosti sa k nej budeme musieť ešte veľakrát vrátiť a podrobiť túto koncepciu dôkladnej analýze.

Za obdobie posledných piatich či desiatich rokov naša spoločnosť prešla mnohými úspešnými či neúspešnými zmenami a tie zanechali svoju pečať aj v slovenskej historiografii. Keby som mal zhodnotiť prácu našich historikov, pokojne by som povedal, že historiografia je verným obrazom našej spoločnosti. Máme vynikajúcich, dobrých i priemerných historikov, ktorí vyprodukovali vynikajúce, dobré i priemerné práce. O zlých historikoch nebudem hovoriť. Chcem len naznačiť, že keby bola naša spoločnosť normálna, nemuseli by byť problémy so zlými historikmi. Zlí historici podľa môjho názoru neexistujú, ale sú takí, ktorí sa za nich vydávajú, alebo si takéto prirovnanie z rozličných dôvodov prisvojujú - v našej spoločnosti totiž existujú aj podmienky, ktoré umožňujú, aby takíto historici mohli existovať. Ako príklad nech slúži začiatok posledného desaťročia minulého, 20. storočia. Toto obdobie bolo charakteristické tým, že so zmenami politickej situácie a odkrytím či otvorením dovtedy tabuizovaných tém sa začalo s hľadaním pravdy, resp. začali sa hľadať rozličné zamlčané pravdy. Smutné je, že na tomto sa zúčastňovali aj renomovaní historici, ktorí si vo svojej pravdepodobne asi naivite mysleli, že reprezentujú nejaký svoj nový smer v slovenskej historiografii.

Spomínal som, že v uplynulom období sa výrazne zmenili spoločenské, politické i ekonomické pomery, ktorým sa bolo treba prispôsobiť, a to nielen v našej historiografii, ale aj v celej spoločnosti historikov. Trhový mechanizmus, ktorý v skutočnosti s trhovým mechanizmom nemá nič spoločné, postavil aj nás pred novú situáciu. Aj produkty práce historikov sa stali tovarom, ktorý sa má predávať na základe ponuky a dopytu (zatiaľ prevládajú ponuky nad dopytom). Samozrejme, že aj od historikov sa očakávalo, že sa budú správať trhovo. Lenže nastal akýsi zádrheľ. Vyrábame často veľmi kvalitný tovar, ktorý však nevieme predať, alebo ho predávame pod cenu. Alebo - našu prácu predávame za dumpingové ceny, čo v podstate nie je nič iné len to, že ju predávame za almužnu (mám na mysli vydavateľské honoráre, odmeny za posudkovú a expertíznu činnosť, prednášky na vysokých školách a pod.).

Historickej obci v poslednom desaťročí 20. storočia chýbalo určité stavovské povedomie, čo nebolo spôsobené tým, že vedľa seba existovali dve organizácie podobného typu a zamerania. Mám na mysli Historický odbor Matice slovenskej. Nazdávam sa, že sme si neuvedomili, že tvoríme jednu skupinu - profesnú, ktorá sa odlišuje od ostatných. Ďalej to, že sme určitým spôsobom pre spoločnosť nenahraditeľní, sme jej súčasťou, ale nie niečo mimo nej. Chcem tým povedať aj to, že nie každý absolvent štúdia histórie je automaticky historikom, ale stáva sa ním postupne!. Možno by bolo zaujímavé vo štvrtok o týchto otázkach diskutovať na Valnom zhromaždení, či by sa aj naša spoločnosť nemala orientovať na utvorenie akejsi profesnej komory, rovnakej ako majú lekári či advokáti, kde by boli určené kritériá na vstup do nej. Môžete však aj namietať - že Slovenská historická spoločnosť takouto komorou v podstate je, tak načo vytvárať jej ďalšiu komoru. Je to námet na diskusiu. Myslím si však, že toto utváranie stavovského povedomia by malo byť dôležitou súčasťou činnosti a aktivít Slovenskej historickej spoločnosti aj v najbližšej budúcnosti.

Vážené kolegyne a kolegovia, priatelia!

Po týchto niekoľkých všeobecných úvahách by som teraz prešiel k problematike Slovenskej historickej spoločnosti a k jej činnosti za posledných päť rokov. Ako iste viete, ale pripomeniem, že v roku 1996 bol zvolený nový výbor Slovenskej historickej spoločnosti a predsedom sa stal Ľubomír Lipták. O rok na to sa dr. Lipták vzdal zo zdravotných dôvodov svojej funkcie a výbor zvolil za predsedu spoločnosti mňa. Rád by som sa na tomto mieste ešte raz poďakoval dr. Liptákovi za jeho prácu vo výbore Spoločnosti, ale aj prítomným členom výboru za to, že ma zvolili. Toto bola jedna zmena v živote našej organizácie. Keď som si listoval v bohatej histórii našej spoločnosti (v stručnej podobe si ju môžete prezrieť aj na našej internetovej stránke), zistil som, že som totiž prvý predseda, ktorý sa stal najvyšším funkcionárom Spoločnosti ex offo, lebo som bol členom výboru ako predseda Sekcie pre dejiny miest. Tento svoj krok neľutujem, lebo som sa dostal do skupiny ľudí, s ktorými sa mi veľmi dobre spolupracovalo a vyslovujem im z tohto miesta poďakovanie za vynikajúcu spoluprácu.

Aj naša historická spoločnosť bola v uplynulom období akýmsi živým organizmom. Presný počet jej členom Vám nepoviem, pretože sa neustále mení. Treba však povedať, že mnohí členovia z našej spoločnosti odišli, ale na druhej strane pretrváva veľký záujem o členstvo v nej. Podľa Stanov členstvo zaniká po dvoch rokoch neplatenia členského poplatku. My však tieto stanovy vedome porušujeme, pretože evidujeme aj takých, ktorí si členské neplatia dokonca aj viac ako 5 rokov. Navzájom sa poznáme a vieme, akí sme zábudliví. Pritom treba povedať, že napriek inflácii a rastu cien sme jedinou organizáciou, ktorá nezvýšila výšku členského - v prepočítaní predstavuje asi 8 korún a 20 halierov mesačne. Práve preto nás mrzí, že niektorí členovia zrušili svoje členstvo z ekonomických dôvodov. Na druhej strane treba dodať, že ak nebudeme vyberať ani minimálne členské príspevky, nebudeme v podstate nijakou organizáciou.

Ťažisko činnosti Slovenskej historickej spoločnosti spočíva v práci sekcií, regionálnych spolkov a združení. V nasledujúcej časti Vás budú informovať ich predsedovia. V uplynulom období, popri tradičných a aktívne pracujúcich, sa nám podarilo utvoriť dve nové sekcie - pre cirkevné dejiny pod vedením prof. M. Kohútovej, ktorá sa už môže pochváliť konkrétnymi výsledkami, a okrem toho Sekcia pre dejiny školstva a pedagogiky, ktorá, ako sa zdá, má dlhší rozbeh. Pripojil sa k nám aj Spolok košických historikov. Zo spolkov treba osobitne vyzdvihnúť Trenčiansky, Topoľčiansky a Skalický spolok, tradične veľmi dobre pracujú východniari z Prešova a zo Spiša. Žiaľ, určité resty máme v Bratislave, Trnave a na strednom Slovensku. Na lepšie časy sa začína blýskať v Banskej Bystrici, kde sa práve teraz začínajú aktivizovať tamojší historici. Osobitnou skupinou sú študentské krúžky, ktorým bude treba venovať viac pozornosti, hoci sme s nimi nadviazali kontakty a poskytli sme im aj určitú finančnú pomoc, pravda, v rámci našich možností. Ako som už uviedol, prostredníctvom sekcií a spolkov aktivizujeme našich členov, pričom práve so spolkami máme veľmi dobré a neformálne zväzky, čo je v súčasnosti asi najoptimálnejšou organizačnou formou.

Činnosť Slovenskej historickej spoločnosti je v neposlednom rade limitovaná aj finančnými možnosťami. Ako viete, naše príjmy pochádzajú z troch základných zdrojov. Na prvom mieste sú to členské príspevky, ktoré tvorí viac alebo menej fixná čiastka. Potom sú to štátne dotácie, ktoré dostávame prostredníctvom Rady vedeckých spoločnosti SAV, avšak jej rozpočet už dlhší čas nie je stabilný. Z tohto zdroja dostaneme peniaze na konkrétne podujatia, ktoré si naplánujú jednotlivé sekcie a spolky. Samozrejme, že nepokryjú všetky náklady. Napokon sú to rozličné dary sponzorov. Odkedy som predsedom Slovenskej historickej spoločnosti, zdá sa, že sponzori prešli do ilegality. Aj napriek úsiliu sa nám za tento čas nám podarilo získať materiálnu podporu od Spoločnosti SMOZA, veľkoobchod s papierom, vďaka Nadácii Milana Šimečku prostredníctvom dr. K. Hradskej sa nám podarilo zabezpečiť dopravu účastníkov na tento zjazd a aby som nezabudol na veľkorysosť Spoločnosti PRO HISTORIA a predsedu jej predstavenstva pána dr. V. Bystrického, ktorá finančne podporila naše rokovanie, podobne ako The Betka and Jan Papanek Foundation a Topvar, a. s. To hovorím o sponzoroch spoločnosti. Avšak šikovných ľudí máme aj v sekciách a spolkoch, ktorí si vedia a dokážu vždy zabezpečiť finančné prostriedky na svoje podujatia či na rozličné publikácie. Z toho potom vyplýva, že samostatné akcie nemôžeme prakticky ani usporadúvať, ale vždy na nich nejakým spôsobom participujeme, či už ako spoluorganizátori a podobne.

Slovenská historická spoločnosť pri SAV, a teraz nemyslím na jej sekcie a spolky, usporiadala v uplynulom období len dve podujatia. V spolupráci s Národnou radou SR sme pripravili vydarenú vedeckú konferenciu k 150. výročiu založenia Slovenskej národnej rady. Na tomto podujatí sa okrem predsedu parlamentu zúčastnilo aj asi 20 poslancov. Druhou zaujímavou akciou bola beseda na tému Osmička - osudové číslo v našich dejinách? Uskutočnilo sa v spolupráci so Syndikátom slovenských novinárov. Bolo to zaujímavé podujatie, ale znova sa ukázalo, že sa nevieme dostatočne predať. Novinári chceli počuť niečo iné ako hovoríme my, historici. Ideálne by bolo, keby novinári interpretovali naše názory a nie aby sme my robili odborné pozadie ich názorov a predstáv.

Za posledných päť rokov si naša spoločnosť zaslúži ešte jedno prvenstvo. Vďaka vedeniu Historického ústavu SAV a jeho tajomníkovi M. Fabriciovi sa nám podarilo sprístupniť našu internetovú stránku. Na nej sa môžu záujemcovia dozvedieť nielen o našich stanovách, ale aj o našej organizačnej štruktúre, pripravovaných podujatiach, majú možnosť utvoriť si obraz o našej činnosti a verím, že na tejto stránke budeme môcť uverejniť aj materiály z tohto zjazdu. Internetová stránka Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV je veľmi sledovaná a my sa vďaka tomuto médiu môžeme dobre prezentovať. Problémom však je, že by mala byť vypracovaná aj v anglickej mutácii, čo je však vzhľadom na finančnú situáciu takmer nemožné.

Za určitý nedostatok v činnosti Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV pokladám fakt, že naša Spoločnosť nedokázala vždy a včas reagovať a zaujať stanovisko k rozličným aktuálnym a v tlači medializovaným kauzám - ide napríklad o známu kauzu Eszterházy a Ďurica. Mali sme byť pružnejší, zaujať k nim stanovisko bez toho, aby sme demonštrovali svoj politický, ale náš vlastný odborný, historický postoj. Historici, pokiaľ sa angažovali a vypracovali odborné posudky, žiaľ, pripomínali skôr smutné postavy, pretože ťahali za ten kratší koniec. Na druhej strane oceňujeme postoj tých pracovníkov, ktorí vyjadrili zásadné stanoviská k problému, ktorý bol aktuálny práve pred piatimi rokmi, keď hrozilo, že Historický ústav SAV bude zlúčený s Maticou slovenskou.

Dovoľte mi ešte jednu poznámku, ktorú adresujem našej mladej generácii. Slovenská historická spoločnosť pri SAV združuje mnohých slovenských historikov a medzi nimi aj elitu slovenskej historiografie. Sú však aj takí, ktorí nie sú členmi našej Spoločnosti a pritom učia na univerzitách a pracujú vedecky. Obrazne povedané - je to ich problém, keď sa vylučujú z našich radov. Preto teraz apelujem na členov Spoločnosti, aby sa aj v budúcnosti usilovali udržať vážnosť, čestnosť a autoritu našej spoločnosti a aby ich členstvo v nej zaväzovalo.

Vážené kolegyne a kolegovia, priatelia!

Vo svojom príhovore som Vám chcel stručne načrtnúť problémy, úspechy i nedostatky, s ktorými sa stretávame v rámci Slovenskej historickej spoločnosti. Rád by som pri tejto príležitosti uviedol, resp. pripomenul základné poslanie našej práce. Skúmajme minulosť a píšme pre budúcnosť. Čím viac sa budeme usilovať o poznanie minulosti, o to intenzívnejšie a snáď aj objektívnejšie pochopí našu súčasnosť nielen budúca generácia historikov, ale aj ostatní, ktorým je naša práca určená. Históriu neštudujeme len pre jej zaujímavú minulosť, svoje práce nepíšeme iba pre to, aby sme minulosť sprístupnili, ale píšme a tvorme najmä pre budúcnosť. Historik totiž výrazne formuje budúcnosť, a preto vo svojej práci nesie veľkú zodpovednosť, ktorú si, mnohokrát ani neuvedomujeme.